reklama

Volunteering alebo dobrovoľníctvo v Afrike na vlastnej koži I.

Pre tých čo sa chcú dozvedieť viac praktických vecí, ako sa z dobrovoľníctva stal biznis, ako to funguje, čo to stojí, o čo Vás to obohatí, čomu sa vyhnúť, prečo áno a prečo nie.. a pár mojich osobných zážitkov plných pocitov, o ktorých môžete sto krát čítať, alebo počúvať svojich známych, ale ak na to máte odvahu a žalúdok, odporúčam niekde prišetriť a ísť si to vyskúšať, i keď len na 3 týždne, ako som to urobila ja.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)
Obrázok blogu

 Už ma to lákalo roky, čierny kontinent, vidieť vlastnými očami tretí svet, kupovala som si kalendáre s ich tvárami, pozerala sem tam BBC, čítala články o rôznych afrických krajinách... nie som jediná, kto iste sníval tento sen. Len vidieť. Zažiť. Mať šancu pozerať sa okolo a vnímať to vlastnými očami, bez toho aby mi o tom niekto rozprával, aké „hrozné" to tam je, a ako by človek rád pomohol, niečo zmenil. Až jedno piatkové popoludnie som klikla na pár správnych stránok, a len tak z recesie začala spájať najlacnejšiu cenu letenky s destináciou a programom jednej neznámej malej dobrovoľníckej organizácie z Nového Zélandu, hlava začala porovnávať túto možnosť s nejakou last-minute dovolenkou, na ktorú som aj tak chcela či potrebovala ísť, ale srdiečko začalo oveľa silnejšie búchať pri myšlienke, že môj africký sen by predsa len mohol mať reálnu podobu... A tak, som presne o 25 dní naozaj cestovala - smer Keňa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rozpočet:

  • Spiatočná letenka Viedeň - Nairobi - Viedeň 460,- EUR

  • Poplatok za 3-týždňový program 450 USD (obsahoval ubytovanie v rodine, nejakú stravu, zabezpečenie „práce" - prihlásila som sa na učiteľský program - aj keď nie som učiteľka)

  • Očkovania, antimalariká, atď. 100 - 300 EUR (záleží na miere rizika,ktoré ste ochotní znášať :))

Prvé kroky

 Zvyknúť si na odlišný štýl života vždy nejakú dobu trvá. Aj keď ja by som toto zrovna „štýlom" nenazývala. Večne zaprášené cesty pokryté odpadkami, nikdy nekončiaci zápach ...chudoby, ulice plné detí v špinavých a otrhaných šatách, ktoré sa na Vás usmievajú, lebo vyzeráte ako turista, a turisti nosia peniaze. Jedna z vecí, ktoré začnete veľmi skoro nenávidieť, keď Vás denne desiatky ľudí žiadajú o peniaze, ktoré vlastne ani nemáte. Niežeby ste nechceli pomôcť. Doma Vás napadne, že robíte už dosť len tým, že takúto vec podniknete, a niekde na druhom konci sveta ste ochotný počas troch týždňov dať zo seba maximum, a zadarmo učiť pár detí. Doma to vyzerá ako super záslužná vec, že už robíte omnoho viac, ako tí ostatní... ale tu, tu mi to pripadalo až príliš málo.. aj keď chcem podotknúť ešte jednu vec, a to, že vôbec netreba cestovať tak ďaleko, aby človek mohol pomôcť. Stačí sa obzrieť okolo seba, na známe či neznáme tváre, ktoré nás denne míňajú. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

 Šok... bola som na niečom porovnateľnom v Malajzii, žila som tam aj týždeň s indickými deťmi v jednom sirotčinci, myslela som, že už nejaký ten „základ" v sebe mám, ale život prekvapuje neustále. Zvlášť ten tak vzdialený od nás, ktorého sme aj tak súčasťou. A je hlúpe myslieť si, že nás sa to netýka. Sucho, prach, teplo i zima, aj tak chodíte rovnako oblečený, časom aj stále v tom istom. Dávate si pozor kam stupiť, nevytiahnete foťák či mobil len tak na ulici, aj keď tam ľudia nemajú vodu, nevedia písať, nemajú elektriku, ale vlastnia nejaký starý typ mobilu, a sms-ka stojí asi 2 centy. Nabíjať si ich chodia do nejakých zvláštnych búd, ja som sa neodvážila vstúpiť :). Naučila som sa umývať s fľašou pitnej vody, a po pár dňoch mi to pripadalo aj normálne. A nesplachovať zakaždým na záchode. Vody bolo ešte menej ako málo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

 Bývala som u pastorov, ktorý vlastnili sirotčinec, doma nás bolo „dobrovoľníkov" viac, vždy sa to menilo, občas nás bolo 6 inokedy 12, našťastie posteľ, ktorá bola jediným mojím súkromím, či mojou skriňou, som mala stále tú istú... Väčšina z ostatných decák boli odo mňa mladší, tak 19 - 24 rokov, takže ja v 28čke som si pripadala občas čudne, predsa len človek má v hlave už iné veci, ako napr. práca, a to práca, ktorá napĺňa a dáva zmysel, alebo vlastná rodina. Okrem toho to boli väčšinou Američania, Austrálčania, Angličania... ktorý žijú podľa mňa aj odlišným spôsobom života ako my tu, a to som posledné 4 roky strávila v Čechách alebo v Nemecku. Aj tak som vnímala rozdiel.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

 Prvé tri dni som nešla dostať nič poriadne do žalúdka. Vadil mi ten zápach na ulici. Zmes odpadkov, ľudského pachu - vody nebolo dostatok na pitie, a nie to ešte na umývanie, túlavých psov i domácich kôz a oviec všade okolo - a to som bola pol hodiny autobusom od centra hlavného mesta Nairobi. Chcela som sa okamžite vrátiť domov. Spanikárila som. O to via, keď som sa dozvedela hneď po prvom „pracovnom dni", že skratkou ktorou sme tam šli nie je najbezpečnejšia. Niekde medzi tými plechovými búdami zabili v to ráno mladé dievča. Vraj je obdobie výplaty. Všetky „starosti" doma mi hneď za prvé 2-3 dni pripadali ako banálne. Ľudia od ktorých som si chcela oddýchnuť mi začali chýbať. Doma som bola naučená 7 dní v týždni niečo musieť urobiť, niečo vybaviť,a čas bežal rýchlo. Tu sa zastavil, a často som nemala čo robiť. Opäť som sa prinútila čítať, a naučila sa aj „nič nerobiť". Ráno som nemusela mať budík, keď som chcela, šla som do sirotčinca, možno odučiť nejakú hodinu, alebo pomôcť v kuchyni a krájať do nekonečna kapustu, či vystrihovať hodiny z časopisov písmenká a obrázky, a vymýšľať pre deti nejakú hru, pri ktorej sa aspoň môžu niečo naučiť. Alebo len tak sedieť v skromnom prístrešku vedľa školy, ktorý nazývali kostol, rozmýšľať o svojom živote, a pritom počúvať smiech HIV pozitívnych žien,ktoré sedeli vedľa a vyrábali z časopisov korálky, z nich náramky, náhrdelníky a náušnice, ktoré potom predražené predávali dobrovoľníkom a turistom. Nevravím, že to nie je na dobrú vec, smutno mi je len z tej myšlienky, že biela pokožka ťahá tam na čiernom kontinente ceny všetkého hore. O to viac, keď tí afričanie pochopili, že sme ochotní si dnes už aj zaplatiť za to, že chceme niekomu pomôcť. Lebo o tom to dobrovoľníctvo v dnešnej dobe je, teda to, čo som zažila ja, a len o tom píšem. A radšej by som namiesto jedného náhrdelníka kúpila takých päť, a rozdala pár dobrým kamarátkam, ktoré by ho s hrdosťou nosili. A možno šírili správu, kde a ako treba naozaj pomôcť.

Obrázok blogu

 Deti... a celé aj to nasledujúce písanie bude už len o deťoch. Tie ma tam sprevádzali od začiatku až dokonca, ich usmiate i hladné tváričky, ich hlasy a Hello, ich krik a dotyky.. smiešne, aké môžu byť prvé reakcie, keď sa Vás také 4 ročné zasoplené dieťa prvý krát dotkne, začne ťahať za ruku a vyžaduje si len pozornosť, chce Vám ukázať .... ani nemá čo svoje ukázať, nič mu nepatrí, nič mu nemôžete zobrať... všetko je len vo Vašej hlave, rozmýšľate kde si potom pôjdete umyť ruky, či nemá napríklad maláriu alebo inú chorobu, bojíte a nechcete sa ho dotknúť, a ono si žiada len Vašu pozornosť. A už len pohľadom naň, a len naň mu urobíte radosť, v sirotčinci ich je 46, v škole okolo 100, a všetko sa tam berie skupinovo. A ja kukám naň, a hanbím sa za tieto svoje prvé pocity. Rozmýšľam nadtým, ako sedím doma a pozerám na televízor na nejakú reportáž, kde sú také isté deti, a ja mám chuť im pomôcť. A teraz som tu a nič nerobím. To dieťa, ako každý z nás potrebuje len trochu lásky, dať mu pocítiť, že je výnimočné, jedinečné, a za tých pár dní, čo som tu, aspoň sa pokúsiť o zmenu... aj keby išlo len o jedno dieťa, ktoré potrebuje objať. 

Vladi Neuschlová

Vladi Neuschlová

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Thousands of candles can be lighted from a single candle, and the life of the candle will not be shortened. Happiness never decreases by being shared...Viac o mojej osobe a práci tu. Zoznam autorových rubrík:  LeadershipPodnikamSúkromnéNezaradenéZa hranicami...Z logistiky...

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu