Cestou po Skotsku pokusala som sa zastavit....

Autor: Vladi Neuschlová | 14.1.2012 o 22:47 | (upravené 15.1.2012 o 22:23) Karma článku: 8,16 | Prečítané:  1321x

Asi sa ten nadpis bude zdat cudny, ale nic trefnejsie ma nenapadlo. Vzdy pri svojich cestach toho vela nalietam, nachodim, odsoferujem, obcas i preplavam... a to vsetko s jedinym cielom, aby som sa na chvilu vo svojom uponahlanom zivote zastavila. Vycestovanie za hranice ma nejak magicky upokojuje. Inak tomu nebolo ani koncom novembra 2011, ked sme sa vybrali na par dni do Skotska. Do Skotska, v ktorom vraj stale prsi, ale na mna sa uz po druhy krat skor usmievalo slnko. Do krajiny, kde sa mi kdekolvek  bez ostychu prihovaraju ludia. Vymiename si usmev za usmev, vludne gesto, pozdrav, nieco tajomne pozitivne.

Sedime na letisku v Bratislave, a ja som myslienkami este stale v praci, alebo pri inych povinnostiach. Este to bude chciet 1-2 dni, kym sa podari prepnut do modusu "dovolenka". Aspon na par chvil, lebo vylet bude trvat len 5 dni. Ale vdaka aj za to. Vdaka za to, ze viem, chcem, a mozem. Tak este cheescake a latte, vypnut sluzobny mobil a este kupit par typickych zenskych casopisov - ktore aj tak len prelistujem. V ruksaku mam k tomu 2 knizky, a tesim sa. Vzlietame, ked pilot povoli, zapinam hudbu, som unavena, ale mame jasny ciel, a 5 dni pred sebou.

Den 1

Poznate to vzrusenie, ked pristanete v cudzej krajine a to slovo "dovolenka" zacnete precitovat vo vsetkych kostiach svojho tela? V pristavacej hale si to namierim hned ku Costa coffee. Vsetky velke retazce uz maju o takomto case v predvianocnej ponuke nejaku kavovu specialitu, vacsinou plnu skorice a slahacky. Ano, chcem. Oddychujem. Nikam sa neponahlam, len sa usmievam, a vychutnavam si horuci napoj. Na letisku berieme auto z pozicovne, a nasleduje obrovsky smiech. Zmestime sa vobec do neho?:). V ramci setrenia som objednala najmensiu kategoriu, ale taky maly peugeot som este nevidela. Komedia pokracuje, ked vyrazame z letiska a obehneme 2x kruhovy objazd. Jazdi sa na lavej strane. Ano, na papieri to vypada jednoduchsie ako v praxi, ked sa clovek dostane medzi niekolko krizovatiek v Edinburghu. Ale zvladame to, trosku napati, snaziac sa odlahcit situaciu pustame si miestne radio. Za chvilu sme v hoteli, v typickom skotskom utulnom hoteli, kde mame v plane ostat 2 noci. Zhodit tasky a vyrazame hladni do viru velkomesta.

Objavovat nove, ale i vracat sa na stare zname miesta - oboje ma pre mna svoje jedinecne caro. V Edinburghu som uz bola, takze sa teraz uz dobre orientujem, a po kratkej prechadzke nocnym centrom si to namierime do typickej skotskej hospody. Velka vecera, pivo a whisky. Rovnako, ako par nasledujucich dni po sebe. V tomto typickom pube mi to chvilu vsade smrdi pivom, ale to patri k tomu celkovemu balicku. To tradicno. Po prvej whisky vo vysvietenom pube, z polovice plnom domacimi, tecucim pivom a hlasnou hudbou sa uz citim uvolnenejsie. A tesim sa do postele, ci este viac na vstavanie bez budika.

clanok_foto_715.jpg

 

Den 2

 Najradsej mam na Edinburghu vselijake charity shopy. Cestovala som uz sem s obrazkom v hlave, ako si pokupim niekolko kuskov roznych drobnosti za par libier. Vyvolava to vo mne pocit niecoho starodavneho, niecoho co nemozeme mat len tym, ze vojdeme do bezneho obchodu. Nieco, na co som musela a chcela cakat, od mojej poslednej navstevy tohto miesta. Tieto shopy su na kazdom kroku, samozrejme mimo hlavnej nakupnej zony. Vacsinou tu predavaju starsi ludia, a kazdy obchod je nazvany poda toho, kam takto vyzbierane peniaze z nakupov putuju. V jednom z nich sa chceme zdrzat trochu dlhsie. V tej chvili sa nam ale starsia pani zacne velmi ospravedlnovat, ze potrebuje okamzite zavriet. Dobre jej nerozumiem, a chcem zaplatit za nejaku drobnost. Ruky sa jej trasu, ako mi bali do novinoveho papiera malu sosku, a opat sa ospravedlnuje. Ze musi utekat do hospicu, lebo jej volali ze s otcom je zle. Pani vyzera na viac ako 60 rokov. Citim sa previnilo, ze jej kradnem tie 2 dolezite minuty, co mi uctovala a balila moj tovar. Keby som to pochopila spravne, nic by som nechcela.  Mrzi ma to.

jesennydom.jpgri

Este chvila a sme pri mori. Prechadzame popri starych domoch v Portobello, a jesen hra vsetkymi farbami. Milujem jesen. Snazim sa zabudnut na tu pani z obchodu, a v duchu jej posielam energiu. Vravim si, ze viac pre nu asi urobit nemozem. Ako tak kracame, natacam sa k slnku a snazim sa zachytit jeho luce na svojej tvari. Ake prijemne. Je koniec novembra, a vtedy su taketo slnecne dni velmi zvlastne. O to viac som vdacna, ze sme vystihli taketo vesele pocasie. Prechadzame sa pri mori, hadzeme kamene, kreslime do piesku, usmievame sa. Sloboda, more vyvolava asociaciu s letnou dovolenkou, a voda upokojuje. Okoloiduci Skot so psom sa nas pyta, ci nas ma odfotit. Trochu sme prekvapeni touto prostou ochotou a srdecnostou. Podvecer sa vraciame do centra, pamiatky, nocny zivot Edinburghu, a dlhe rozhovory o zmysle a nezmyse zivota.

 edinbra.jpg

 Den 3-4

Vyrazame z Edinburghu na severo-zapad. Caka nas vyse 350 Km, kym dorazime k nasmu B&B v blizkosti Lochness jazera. Aj ked cely den prsi, zastavujeme na mnohych zaujimavych miestach. Niektore su plne turistov ako my, na inych sme uplne sami. Vodopady, mala kaviarnicka plna obrazov zo skla, coffee shop s vyhladom na pristav. Rozmyslam, akymi zivotmi tito ludia ziju. Sme tu mimo sezony, takze z turistov vyzit asi nemozu. Napriek tomu vidim skoro vsade ten tajomny usmev na tvari, usmev, ktory aj mna upokojuje.  Uz nemyslim na pracu, uz som uplne telom aj dusou tu. Vecer dorazime unaveni do nasho domova na najblizsie 2 dni. Makka postel, tepla sprcha, a vyber z mnozstva DVD. Nemam chut ist von, ale prave pustit si nejaky film s happy-endom. Aj ked som v Skotsku, aj keby som bola niekde inde na svete, su vecery ked potrebujete prave tieto 3 veci.

lochness.jpg

 Pohlad na ranajsie Lochnesske jazero mi vyraza dych. Vecer predtym som rozmyslala, ci sa oplati cestovat celou krajinou v tak kratkom case, ked si potrebuje clovek hlavne oddychnut. Ale jeden pohlad na toto jazero, jedno precitenie tohto ticha, mi staci na uistinie, ze sa oplatilo prave tymto smerom cestovat. Stravime tam niekolko minut, kazdy sam so svojimi myslienkami. Rada si na takychto miestach kladiem otazky typu... ide moj zivot spravnym smerom? ... potrebujem nieco zasadne zmenit? .. co musim buduci rok urobit inak?.. naivne, ale kladiem si opat tieto otazky a jednoducho hladam v sebe odpovede pri pohlade na tuto krasu. Pre taketo otazky nemusim cestovat tak daleko, obcas staci aj pohlad z balkona s poharikom lepsieho vina. Ide proste len o ten pocit na chvilu sa zastavit, a ozajstne stat. Nemat v hlave dalsich sto roztriestenych myslienok, len si polozit par velmi jednoduchych a zasadnych otazok.

V ten den obiehame este okolite mesta.. vlastne sa len tak flakame po okoli. Crty ludi su uz podstatne ine, ako tych v Edinburghu, a clovek spozoruje aj zmenu v spravani. Sme uplne na severe Skotska, v Iverness. Dnes tu hra Glasgow s miestnym fotbalovym timom, takze mesto je plne ludi prehanajucich sa v zelenych dresoch. Skoda, vediet skor, asi by sme sa isli na ten zapas pozriet. Uz len pre ten zazitok zo Skotskej fotbalovej ligy. Teda keby tu bol moj brat, vsetko ostatne by prestalo existovat, a museli by sme sa dostat na zapas. Ale nevadilo by mi to.

more.jpg

 V jednom z okolitych miest si davame burger a prechadzame sa po mole. Je tam zaparkovanych niekolko aut, v skoro kazdom z nich starsi manzelsky par, pozerajuci sa na more. Netradicny, ale zaujimavy pohlad. Zostarnem aj ja raz po boku s niekym?  Je to sudene este aj nasej generacii?

Posledny vecer pred odchodom zaciname citit, ze sa vylet blizi ku koncu. Ze najneskor zajtra vecer zapneme pracovny mobil, skontrolujeme emaily, a zacneme spominat. Chcem este predlzit tuto chvilu, a ideme do dediny. Jedna-dve whisky, zas inej farby, zas inej chuti. Zaujimavy alkohol. Vyvolava pocit tajomna, a v krajine, kde vam ku kazdemu pohariku vedia porozpravat aj nejaky pribeh, nepotrebujete mnozstva, ale kvalitu. Je to prijemne. Pozeram sa na stoly okolitych hosti, tiez piju bud pivo alebo ....

whiskey.jpg

 Rano vyrazame skoro po ranajkach a smerujeme na letisko. Pred sebou mame asi 250 Km, lebo ideme inou trasou, uz bez zastavok. Teda jedna musi byt, skoro nam dochadza benzin, tak trochu napatia pred odletom:). Let je uz trochu smutnejsi, ale vlastne ako kazdy spiatocny. Aj ked krasnych spomienok je dost. Len si clovek uvedomuje, ze nestaci vycestovat takto na 4-5 dni raz za 3 mesiace. Ze zastavit a precitit, sa musime naucit castejsie. Aj ked je to tazke, aj ked si nasu pozornost vyzaduje 100 inych veci naraz.  Toto je dolezite. Beriem si to k srdcu, a cestou z taxika volam mame. Ano, paradny vylet.. ale vies, ako vzdy.. lebo tu na dovolenke ma nerozhadze ani dazd, ani zle jedlo, ani zamraceny clovek, ani ujdeny autobus, ... tak preco dopustit zlu naladu napriklad z podobneho dovodu i v bezny bratislavsky den? Beriem si to k srdcu. A celkom sa mi dari. Len si to nesmiem zabudnut obcas pripomenut. Aj takymto clankom.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?