A tak si sedím na čerstvom vzduchu, čakám na svoje martini a mamine cappuccino, a len tak pozerám po ľuďoch okolo. Vyhovárať na uponáhľanú dobu sa nebudem, napriek tomu že mám pocit, že už dlhšie vôbec nič nestíham, veľmi dobre viem, že zorganizovať si musí každý svoj život sám. Svoj pracovný a osobný život. Nastaviť si priority, čo človek v živote chce a od seba očakáva teraz, o 2 či 5 rokov, rozdeliť si čas na rodinu, prácu, priateľov, záľuby, a hlavne vyhradiť si chvíle aj pre samého seba. Vtedy sa o tých prioritách a smeroch najlepšie premýšľa.
Fúka ľahký vietor, po horúcom dni je to veľmi príjemné. Dnes sme docestovali, spontánne zorganizovaný krátky predĺžený víkend v Ríme. V Ríme pri mori, pozerám sa práve naň, a čudujem sa, že aj keď Taliansko už dosť dobre poznám, a aj keď v Ríme som bola už dva krát, nikdy ma nenapadlo, že je tam tak blízko k piesočnatej pláži a šumivým vlnám. Už sa teším ako zajtra nachodím kilometre po piesku, bosé unavené nohy mi bude obmývať chladné more, a do žmúriacich očí svietiť pálivé slnko. V hlave tisíc myšlienok. Poznám sa, vždy to tak je v podobných chvíľach.
Pohľad mi zastane na jednej dvojici, sediacej o niekoľko stolov ďalej. Donesú nám našu objednávku, usmejem sa na maminu, a pripijeme si na náš krátky výlet, ak sa teda kombinácia martini a cappuccino dá nazvať prípitok :). Aj keď, prečo nie, trocha fantázie je na mieste. Pohľadom sa opäť vraciam k spomínanej dvojici, ako keby ma tým smerom niečo ťahalo. V tom momente začína hrať miestna kapela, čo dodáva pre mňa danému okamihu ešte väčšiu silu. Z hlavy sa mi začína vytrácať jedna myšlienka za druhou, a vedome sa snažím trochu zabudnúť na všetko, čo si so sebou tak bežne nosíme. Kdekoľvek ideme. Sledujem stôl vedľa, divadlo o dvoch hercoch. Jej padne na začiatku pohľad ešte často niekam nabok, on z nej ale nespúšťa oči. Nepočujem o čom sa rozprávajú, vnímam kapelu, a len sledujem reč ich tela. U Talianov sa to tiež málokedy dá prehliadnuť, keďže tu nerozprávajú len oči a gestá, ale najmä ruky, pohyblivá výška hlasu...
Nesnažím sa rozmýšľať nadtým, čo môže byť predmetom ich rozhovoru. To nie je podstatné. Zdá sa mi, že už sedia o niečo bližie k sebe. Asi sa len spoznávajú, ale ak sa osobný priestor jemne zmenšuje, zdá sa, že sú na dobrej ceste. Vyzerá to, ako keby svet okolo nich prestal existovať. Ona sa plne sústredí na to, čo hovorí , on z nej za ten čas čo sa na nich pozerám ešte nespustil oči. V jeho očiach cítiť obdiv. V jej očiach rešpekt, s troškou koketnosti. Uvedomujem si, že možno nie je úplne správne sa takto na nich pozerať, ale nedá mi to. Vnímam čaro tohto okamihu, kedy mám pocit, že sa každý z nich venuje jednej myšlienke, jednej dôležitej osobe. Hlavou mi prebleskne, že takto by to malo byť aj v mojom živote častejšie. Plne sústredená na jednu vec, tá, ktorá je v tom danom okamihu pre nás najpodstatnejšia. O to viac, ak pred nami sedí človek, ktorý si to zaslúži, aby sme boli telom aj dušom v tej chvíli plne tam.
A tak dúfam, že títo dvaja mi to odpustia, tých pár krátkych minút a obrázkov. Jednoducho ma pohľad na nich v ten večer fascinoval. Kedykoľvek si na túto chvíľu spomeniem, snažím sa vytlačiť nepodstatné myšlienky, ktoré nemajú s mojimi prioritami nič spoločné z hlavy. A keď si predo mňa sadne nejaký človek, snažím sa mu viac pozerať do očí, sústrediť sa a skutočne počúvať čo vraví... lebo tak je to asi správne. A možno sa tieto myšlienky či pohľady vryjú pod kožu aj niekomu z vás :)... Príjemne letné večery prajem!