Prečo občas cestovať sám...

Autor: Vladi Neuschlová | 30.9.2014 o 23:42 | Karma článku: 8,74 | Prečítané:  1553x

Keď cestujem sama, nie som nikdy osamotená. Keď neplánujem, môj program praská vo švýkoch, určuje si ho sám život. Keď sa nebojím neznámeho, cítim sa všade ako doma. Keď zbalím so sebou na pár dní len jeden ruksak, mám väčšinou omnoho viac ako potrebujem, a nič mi nechýba. Keď si myslím, že pri cestovaní budem pár dní osamote o živote ticho premýšľať, život myslí, nahlas kričí a koná za mňa. Keď sa chcem na chvíľu utiahnuť, som videná neznámym prostredí stokrát viac. Keď sa rozhodnem stráviť pár dní v cudzej krajine osamote, život mi privedie do cesty ľudí, ktorí mi otvárajú nové obzory, a viem, že som ich musela stretnúť. Rovnako, ako som sa mala ich všedných či výnimočných dní dotknúť ja...  

Od malička mi nerobilo problém tráviť čas osamote. Počas prvých školských rokov po škole s knihami alebo vonku na pravidelnej prechádzke s verným psík om. V  puberte s vlastným denníkom, alebo 3x do týždňa v Bystrici na plavárni. Počas VŠ som objavila low cost airlines Sky Europe, ktoré ma za 300 SK zobrali do Barcelony, Paríža, Neapolu alebo Milána. Neexistovala destinácia z Bratislavy, do ktorej by som si aspoň raz  nezaletela.   Chcela som cestovať a nebavilo ma pýtať sa , či má  niekto chuť sa  pridať, zlaďovať termíny, záujmy, rozpočet, nálady... samé komplikácie pokiaľ nemá te pri sebe spriaznenú cestovateľskú  dušu :). Keď zkrachoval Sky Europe, prišiel RyanA ir. Do  prahy Easy Jet, do Budapešti Wizzair. Vždy bol niekto, kto ponúkol niečo nové. Vždy sa našiel lacný let, lacný hotel, a dopredu naplánovaný predĺžený víkend. Z jednorázovej  zvedavosti sa stala akceptovaná závislosť. Časom som zistila, že tieto výlety pre mňa neboli len sprestrením a dobrodružstvom, ale pri zrýchľujúcom sa životnom  tempe aj nevyhnutnosť. Vycestovať za hranice, nechať všetko doma, otvoriť myseľ a srdiečko  na pár dní tomu novému...  

Takto ubiehali roky, a hromadili sa fotky, nalietané či nachodené kilometre nielen po Európe. Ale to najvačšie a skutočné bohatstvo prichádzalo s novými zážitkami, ktoré sa často nedali druhým ani opísať...

Však ako opíšete chuť talianskeho hrozna, ktoré je sladšie, väčšie ako akékoľvek iné aké sme dopestovali na Slovensku?  

Ako priblížiť vôňu prvej parížskej kávy s croissantom, keď sedíte na nejakom hlavnom námestí a to veľké módne divadlo sa odohráva práve tam a vedľa vás?

Ako vysvetliť dojatie z Picassových obrazov, ktoré tam zrazu žiaria pred vami, jeden vedľa druhého, to nie je poster, ale skutočné umenie?

Ako opísať nadšenie z Londýnskych nákupov :), keď nakupujete veci, ktoré u nás nedostať a ešte k tomu za babku?

Desiatky destinácií, malých či veľkých miest, stovky zážitkov, tisícky myšlienok ktoré sa pri takýchto výletoch odohrávajú človeku v hlave, keď cestuje sám... Sloboda, žiadne veľké denné plány, kráčala som tam kde ma zaviedol vietor, hlad, alebo úsmev nejakého človeka. Rokmi prišli iné priority, vzťahy, a cestovanie osamote trošku upadlo do úzadia. Prirodzene, nenásilne. Tak ako to občas v živote chodi...

Až do môjho posledného výletu na Sicíliu, kde som si opäť po rokoch povedala, a prečo nie?  Vôľa vidieť na pár dní tento rok more, a uchmatnúť si pár posledných slnečných lúčov spôsobila hodinové zatmenie mysle, a letenka, 2 hotely, a termín boli už v mojom kalendári. Nič viac nebolo treba plánovať. 

Ako tak pobalená som sedela v stredu večer po práci na letisku, a sledovala mojich "spoluletiacich" na ceste na Sicíliu. Slováci, Češi, Maďari, Taliani, a aj nejakú rakúsku nemčinu som počula. To bolo asi jedno, po únavnom dni som si priala akurát dôjsť do môjho prvého hotela, a sladko zaspať. Predo mnou boli 3 celé dni (4-5 dní je úplne ideálny počet dní na takýto výlet), pričom som nemala nič špeciálne v pláne. Ale od prvého momentu ako som vystúpila z lietadla, každý okamih bol pre mňa výnimočný, a ešte aj teraz po pár dňoch sa usmievam. Až tak, že o tom s radosťou píšem... 

Lebo som opäť otvorila dvere do sveta "odhodlať sa, nielen snívať, ale konať, a plniť si túžby srdca"... Lebo som na cestách z/na letisko stretla penzistu Luigiho, s ktorým sme si krátili čas úžasnými rozhovormi o živote, pocitoch, postrehoch, túžbách a dvoch realitách, rešpektu k iným kultúram a radosti z jednoduchých stretnutí...z takých, na ktoré sa nikdy nezabúda. Lebo som si každé ráno vychutnávala pravé talianske kapučíno a croissant. Lebo som každý večer sledovala západ slnka nad morom. Lebo som chodila veľa pešo a nevozila sa autom. Lebo som po pár rokoch opäť sadla na bicykel, a motala sa celý deň okolo ostrova. Lebo som sa rozprávala s pracovníkmi na lodi, pri kupovaní lístkov, v kaviarňach či reštaurácii, s personálom v hoteli či plavčíkom na pláži. Lebo si len tak posedíte v malom kostole, aj keď doma do kostola nechodíte. Lebo ľudia dookola sa usmievali, a vzájomne sme sa všetci cudzinci zdravili. Lebo pri nalievaní vína žiadny čašník nepozerá na pohárový limit, a nedá vám už hodinu pred záverečnou pocítiť, že je čas ísť. Lebo nezáleží na tom, či idete spať pred večerníčkom, alebo o 6tej ráno (zažila som oboje). Lebo sa nezaťažujete žiadnymi plánmi, a napriek tomu vidíte toho viac ako sa niekedy na jednej dovolenke dá vidieť. Lebo si nelámete hlavu či stihnete trajekt, autobus, či lietadlo, pretože viete že sa to nejako vyrieši, a všetko bude fajn. Lebo ste ďaleko, a napriek tomu v kontakte s tými doma čo máte radi. Lebo ste v cudzej krajine sami, a napriek tomu sa cítite súčasťou niečoho známeho...

Niektorí hovoria, že sa boja cestovať sami, pretože potrebujú tie zážitky s niekým zdieľať... Každý má svoj uhol pohľadu... Ja mám pocit, že zdieľam. Vôňu kávy s raňajkujúcimi v hoteli, západ slnka so všetkými na pláži. V tom momente nás spája niečo výmimočné, známych i neznámych. 

Lebo pri tom slnku, mori, usmievavých ľuďoch okolo, chápaní vlastných potrieb a plnený svojich túžob, ste ďaleko a zároveň opäť najbližšie sebe samému. A občas až práve vtedy, keď porozumiememe vlastnému ja, chápeme a vieme pomôcť ostatným. Niekedy sa potrebujeme na chvíľu vzdialiť, aby sme si boli opäť raz bližšie... 

Krasnu začínajúcu jeseň prajem...

v.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?