reklama

Človek obyčajný - človek vzácny

Dnes v noci sa čas opäť  posunul o hodinu v pred. Ako keby nestačilo, že život už sám o sebe je prirýchly. Zaspávame, vstávame, medzitým stihneme vybaviť, urobiť, nastaviť, očariť, poriešiť, a možno k tomu ešte i aktívne oddýchnuť. Nosíme svoje dlhé zoznamy v hlave, keď nestíhame, presúvame, a keď sa javí, že by sme mohli dnes všetko, čo sme si naplánovali dotiahnuť do úspešného konca, tak si niečo nové opäť nájdeme. Ako keby tá jednoduchosť bytia, a bežného života pred nami tiež utekala. A preto sa rada na cestách i necestách pozerám ako žijú ľudia okolo, skúmam a potichu skúšam hľadieť do ich duše. Lebo keď tu nie sme na chvíľu zaneprázdnaný samým sebou, v hlave prázdno, začne sa pred nami odvíjať krátky príbeh toho druhého človeka. Ak patríme k tým šťastnejším, podarí sa nám celý ten okamih - niekedy stačí pár sekúnd či minút - aj skutočne precítiť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Nakoľko nepoznám, alebo si nepamätám mená ľudí, ktorých som takýmto spôsobom stretla, takže budeme trochu kreatívni... 

Sangeeta - Nepál

Obrázok blogu
(zdroj: Sangeeta)

... a moja najlepšia káva v Nepále. Motala som sa v okolí nejakého posvätnéh miesta v jednej dedine. Vyšla som z malého chrámu, bola sobota pred obedom, ale mne sa zdalo, že už prešiel celý deň. Niet divu, v ten deň som vstávala o 4tej, a pár minút na to ma čakal pred hotelom môj sprievodca. Smerovali sme na východ slnka nad Kathmándu, a potom asi 12km treck do spomínaného miesta. Toto všetko som už mala za sebou, keď som uvidela malú búdu s anglickými nápismi "káva so sebou", a v tom momente som zatúžila po fakt dobrej káve. Moje nadšenie trošku stlmil fakt uvedomenia si, že som v malej dedine, ďaleko od hlavného mesta (a všetkých moderných coffee shopov). Ale z tej malej búdky som zazrela ten milý a veselý pohľad Sangeety, a moje nohy začali automaticky kráčať. Jej usmiata a príjemná tvár ma niečím priťahovala, a vedela som, že ak aj tú kávu vylejem hneď za rohom, určite si niečo od nej kúpim. Sangeeta na mňa prehovorila krásnou a plynulou angličtinou, a začala vysvetlovať, že robia pravú taliansku kávu, a dokonca majú aj taliansky presso stroj. Jej hlas, nadšenie, a tá fascinujúca tvár spôsobili, že v tom momente mi už káva bola ukradnutá, a stačilo mi vnímať ten moment. Zatiaľ čo pripravovala moje cappucino (a bolo nakoniec fakt skvelé), rozprávali sme sa o jej škole, rodine, či živote v Nepále. Takého momenty sú vzácne. Dozviete sa viac o živote v cudzej krajine, ako z akejkoľvek knihy alebo cestopisu. Ja som sa ju na oplátku snažila trochu povzbudiť v ďaľšom vzdelávaní, a aké je to dôležité. Nič ma do toho nie je, ale občas to robím, keď stretnem mladých ľudí, a už na prvý pohľad vidím v nich potenciál. Nepál patrí do TOP 20 najchudobnejších krajín na svete. Bohužiaľ, ani tu nemá vzdelanie žien rovnakú váhu či prioritu, ako vzdelanie mužov. Priblížila sa skupina mladých Číňanov, a Sangeeta ich začala obsluhovať. Zaplatila som, a nasmerovala moje unavené nohy ďalej. Naivne verím, že vesmír Sangeete prinesie do cesty tých správnych ľudí, a umožní jej vzdelávať sa ďalej. A ak raz ešte budem v Nepále na rovnakom mieste, najlepšiu kávu mi donesie niekto druhý. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Giuseppe - Miláno

...pohľady sa nám stretli v električke. Práve sme prišli na predĺžený víkend do Milána, a ja som sa veľmi tešila na pár dní oddychu v mojej obľúbenej krajine. A hlavne na koncert Biaggia Antonacciho, o ktorom som snívala roky. A stálo to za to! 

V ten deň, a vlastne všetky 3 dni skoro stále pršalo. To je bezpredmetné keď idete v Decembri na výlet za účelom stráviť pár pekných chvíľ s priateľmi, dopriať si dobré talianske jedlo a víno, a vypočuť si koncert svojho obľúbeného speváka. Takže sedíme zmoknuté v električke, kamarátka ťuká niečo do mobilu, a ja civím na Giuseppeho. Áno, civela som. Do tej historickej Milánskej električky vôbec nezapadal. Určite nemal ani lístok, a predpokladám, že všetko čo v živote vlastnil mal vo svojich 2 taškách a nosil každý deň so sebou. Myslím, že bol asi bezdomovec. V prvom momente som odvrátila zrak, keď sa na mňa pozrel, a kým som sa opäť obrátila jeho smerom, on už pozeral inam. Pozeral, a jemne sa usmieval. Pozerala som na tú tvár, a veľmi dobre si spomínam, že ma začalo hriať okolo srdca a žalúdka. Taký zvláštny pocit. Pohľad na neho ma upokojoval. Vyzeral ako jeden z tých najchudobnejších ľudí na svete, ale zároveň úplne spokojný. V jeho očiach nebolo "pomôž mi ", ale skôr "trápi ťa niečo? povedz mi o tom". 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Električka zazvonila a my sme museli rýchlo vystúpiť.Nastúpili sme na zlú linku, a akonáhle sme videli Milánsku hlavnú stanicu, radšej sme vystúpili. Odtiaľ opäť nájdeme správny smer :). Začali sme kráčať po chodníku smerom k stanici, keď začínalo jemne poprchovať. Zastala som, že vytiahnem dáždnik, keď som pár metrov za nami uvidela Giuseppeho. Niečo robil so svojimi vecami. Pohli sme sa ďalej, opäť pár metrov, ale niečo vo mne bolo silnejšie. Podala som kufor kamarátke so slovom POČKAJ. Kráčala som k tomu mužovi, ktorého výraz tváre mi skôr pripomínal nevinné dieťa. Spýtala som sa ho po taliansky ako sa má. Bene, bene. To vravia všetci. Spýtal sa ma koľko je hodín. Bolo niečo pred jednou, čas obeda. Vravím mu, či by mi nevadilo, že si ho odfotím. Nie, vobec nie. Už sa dávno nefotil. Klik, a už je spomienka na neho v mojom fotoaparáte. A ja kedykoľvek sa na jeho fotku pozriem, cítim pokoj. V jeden daždivý Milánsky deň, som stretla človeka, ktorý mi pripomína, že nemať, občas znamená slobodne existovať. Giuseppe, nech ti zdravie slúži a v Miláne občas prší. Aby ľudia kupovali tvoje dáždniky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Predavač dáždnikov
Predavač dáždnikov 

Klarysa - Senec 

Jarných dní už začína byť viac, a to láka von. O to viac, ak máte malého psíka, ktorému nestačí len prechádzka okolo domu. Tak som si jeden slnečný piatok začiatkom marca zobrala z práce voľno, a išli sme sa len tak prejsť k Seneckým jazerám. Mia má zatiaľ len 8 mesiacov, ale už teraz vieme, že s labuťami asi veľké kamarátky nebudeme. Kačky, môžu byť. Slniečko svietilo a obe sme si čas pri jazere užívali. Vlastne neviem, ktorá z nás viac. 

Keď sme sa pobrali domov, zastavila som ešte v centre. Doma na balkóne mi chýbalo pár veselých jarných kvietkov, tak sme prešli pár kvetinárstiev na Seneckom námestí. S 2 taškami, 5kg sáčkom so zemou, vodítkom a psom ktorý sa potrebuje primotať pod nohými každému človeku, čo oproti nám kráčal na chodníku, mi trochu odchádzal úsmev z tváre. Už sme skoro boli pri aute, keď tu vidím na rohu malý obchodík, kaviareň, s veselým nápisom pozývajúcim dnu. Káva a koláčik? Hmm, ale málokde vás pustia so psom. Nesmelo som otvorila dvere, a ledva prešla s mojím nákupom a skákajúcim psom do vnútra. Môžem aj so psíkom? Slušne som sa opýtala, a pani vo fialovom svetríku ma so silným ruským prízvukom pozvala ďalej. Od prvého momentu som cítila, že som na výnimočnom mieste. Výnimočné sú tie miesta - keď v bežný deň kráčame po chodníku, zaoberajúc sa svojím životom, plánmi na dnes či zajtra, míňame cudzích ľudí, ale vôbec si ich nevšímame, pohľadom ani srdcom - a potom otvoríte dvere do takéhoto výnimočného miesta, a máte pocit, že všetko sa zastavilo a vy ste vstúpili na inú planétu. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Na takomto miese nie je problém, že si vyložíte tašky na stoličku, pustíte psíka z vodítka, a ten začne behať po celom obchode-kaviarni. Tu sa s vami začnú rozprávať, a dajú vám pocítiť, že ste vítaný, a nie záťažou. Kávu vám urobia s radosťou, a možete tam sedieť a piť ju koľko času potrebujete. Klarysa vedie nenútený dialóg, a ja mám pocit, že som tu nie prvý krát. Obzerám sa po dookola, a rozmýšľam, odkiaľ sú tie obrázky, ozdoby na predaj, a táto milá pani. Ukraina. Nie je to ľahké, a podnikanie na Slovensku už vôbec nie. Otvorené je od raná do večera. Ťažko definovať, čo všetko na tomto malom mieste možno kúpiť, veľa :). Dobré latte, ukrainský obrázok, ruskú knihu, fľaškové pivo hoogarden, farbu na veľkonočné vajíčka, sypaný čaj, koláč, i šalát vám urobia. 

Ku káve som si dala aj nejaké domáce pečivo. Napiť a najesť nedostanem len ja, ale i Mia. Pečivo talianske - volá Klarysa keksy, ktorými kŕmi Miu. Viem, že by sa to nemalo. Psy by nemali jesť keksy, a predavačka s potravinami by ju pri obsluhe nemala hladkať. Ale to je úplne smiešne. Ľudskosť, a to najprirodzenejšie chovanie je nad všetky zákony. Už dávno som nesedela v kaviarni, kde som sa cítila tak vítaná. Nielen ja, ale i moj pes, ktorý je časťou mojho súčasného života. 

Včera sa sa boli prejsť na jazerách znova. Fúkalo a bola zima, ale pri vode bolo aj tak fajn. Čakám, kedy Mia pôjde prvý krát do vody. Teraz je ešte zima, ale leto sa blíži :). A cestou domov sme sa zastavili druhý krát v "našej " kaviarni. Tento krát tam neboli iní hostia. Klarysa mi doniesla latte a malinovo-čokoládový koláč, Mia dostala "talianske pečivo" a veľa lásky na tomto výnimočnom mieste. Milá pani sedela u môjho stola a rozprávala. Z jej slov bolo cítiť trošku obavy, a také bežné podnikateľské i ľudské trápenie, ale nesťažovala sa. Pri všetkom čo robí, na tvári má úsmev. A povzbudenie aj pre mňa.

Keď pôjdete po seneckých chodníkoch centrom, nezabudnite odbočiť na toto výnimočné miesto. Za koláčik a latte treba zaplatiť. Ale úsmev majiteľky, útulnosť toho priestoru, a láskavé slovo sú tu zadarmo.

Vladi Neuschlová

Vladi Neuschlová

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Thousands of candles can be lighted from a single candle, and the life of the candle will not be shortened. Happiness never decreases by being shared...Viac o mojej osobe a práci tu. Zoznam autorových rubrík:  LeadershipPodnikamSúkromnéNezaradenéZa hranicami...Z logistiky...

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu