Moje každodenné voľby

Autor: Vladi Neuschlová | 6.3.2016 o 16:50 | (upravené 5.9.2016 o 10:27) Karma článku: 4,24 | Prečítané:  264x

V deň, keď si Slovensko volí parlament, ja sedím premoknutá v jednej z najznámejších katedrál na svete – v Santiago de Compostela. Tento článok nie je o politike. Tento článok je o vnútornej slobode, a o veciach, v ktoré verím...

...veciach, v ktoré verím, že skutočne menia život. Nikto iný zaň nenesie zodpovednosť, ani dnešní či zajtrajší politici, ani ľudía ktorých milujem, alebo milujú mňa, ani moji rodičia, či učitelia, môj šéf alebo lekár.  
Ja som, ako aj každý iný na tejto planéte jedinečná bytosť, s vlastným životným príbehom, ktorý je, a bude, formovaný mojimi každodennými rozhodnutiami. Na ich veľkosti nezáleží, každé posunie môj príbeh o krôčik vpred. 

O VIERE
Som pokrstená, ako väčšina detí narodených v 80/90-tych rokoch, napriek tomu nechodím pravidelne či nepravidelne do kostola. To mi ale nebráni pri cestovaní po svete navštevovať rôzne kostoly a katedrály. Väčšinou sú to aj najznámejšie historické pamiatky daného mesta, skrývajúce v sebe skutočné kultúrne dedičstvo každej krajiny, a posolstvá jej národa. Úplne skvelé je, keď si v nich nájdete na chvíľu svoje nikým nerušené miestečko, a započúvate sa do príjemného ticha. Ticho v kostoloch našťastie ako tak rešpektujú všetci. Nezávisle na veku, národnosti, alebo farbe pleti. 
Pri cestovaní sa takéhoto ticha v kostole neviem vynabažiť :). Eliminuje totiž všetky bežné myšlienky v mojej hlave, a vytvorí priestor na takzv. sebapočúvanie. Ako inak môžeme konečne začať počúvať samých seba, keď sú v našom okolí neustále rôzne zvuky (TV, rádio, rozhovory iných ľudí, pípajúci mobil, ...) alebo hlasy v hlave nevedia utíchnuť (zabudla som zaplatit za elektriku, neodpovedal som ešte na ten email, musím kúpiť darček manželke, mal by som ísť aspon 3x do týždňa cvičiť,...). Úprimne, kedy naposledy ste sedeli v takom tichu a nič z tých vecí tam nebolo?

Ja včera, v Santiagu de Compostela, meste veľmi pohodovom a tak trochu spirituálnom. Koho zaujímajú dejiny, asi bude vedieť omnoho viac ako ja, o dlhej ceste jedného pútnika, ktorá končila práve v tomto meste, práve v tejto katedrále. Cesta náročná fyzicky, ale i duchovne. V dnešnej dobe sa na ňu (alebo jej časť – dá sa kráčať 2 aj 40 dní) vydávajú ľudia, ktorí hľadajú nový smer v živote, potrebujú spracovať možno nejakú nepríjemnú udalosť, hľadajú inšpiráciu alebo hlbší zmysel života. Sú stovky dôvodov, prečo sa vybrať na chvíľu do tohto kraja, a odniesť si domov v srdci niečo, čo tu človek sám pre seba mal nájsť.. Ja som sa tu na 3 dni zastavila na mojej krátkej 7-dňovej dovolenke Španielsko-Portugalsko. Ale náhoda to nie je, na tie neverím. Vždy je dôvod, príčina, hlbší zmysel prečo sme práve v tejto chvíli na tomto mieste. A tak zapadá aj tento krátky pobyt v Santiagu do môjho života. Tu a teraz. 
A tak i keď „neverím v tradičného Boha“, verím v niečo väčšie ako sme my sami, v niečo duchovné či spirituálne, a úplne najviac verím v život, verím v ľudí a v neposlednom rade verím v seba. 

O KAŽDODENNÝCH ROZHODNUTIACH
Verím, že každý deň rozhodujeme o tom, ako sa budeme mať, s kým budeme svoj život prežívať, ako sa budeme pri tom cítiť, ako bude vyzerať naša budúcnosť, alebo budúcnosť našich detí. O všetko nám aj našej planéte ide každý deň! Nielen vo volebnú sobotu. Jednou z inšpirácií k tomuto presvedčeniu mi bola kniha od Viktora Frankla – Človek hľadajúci zmysel života (voľný preklad). O tej knihe sa dá napísať ďalšia kniha :), tak len v skratke. Pán Frankl bol rakúsky psychológ, a počas 2. svetovej vojny prežil 4 roky v koncentračnom tábore. Vo svojej knihe rozoberá dôvody, prečo práve on alebo pár ostatných spoluväzňov dokázali prežiť podmienky, ktoré si mi dnes nedokážeme, a už ani nechceme predstaviť. Aj napriek ťažkej téme, kniha sa číta ľahko, a je napísaná aj pre bežného čitateľa. 
To čo mi dokázalo prejsť nielen mozgom, ale hlavne srdcom je myšlienka vnútornej slobody, a vnútornej voľby. Lebo keď nám vezmú úplne všetko, keď nás uväznia, odlúčia od najbližších, alebo nútia trpieť pri týraní ľudí na ktorých nám záleži, keď nás odstavia od základných ľudských a biologických potrieb, takže zoberú kompletnú vonkajšiu slobodu, stále tu ostane ešte niečo, čo nám nikto nemôže zobrať – to čo nám ostáva, je právo voľby myšlienok v našej hlave, právo nášho názoru, a vnútorných presvedčení. Vonkajšia vs. vnútorná sloboda.  Samozrejme príklad s koncentračným táborom je úplný extrém, a akokoľvek to znie filozoficky napísané, aj moja realita (keby som mala prežiť to, čo prežil Viktor Frankl) by s veľkou pravdepodobnosťou bola úplne iná. Asi svätý pán Frankl, čo dokázal prísť k takýmto záverom, počas tých najťažších a neľudských podmienok.

Ale my dnes už nesedíme v koncentráku, a dokonca máme možnosť rôznymi spôsobmi a ľudskými či občianskymi právami ovplyvňovať mnohé „vonkajšie slobody“. Sedíme doma v pohodlnej obývačke v bezpečí rodiny, alebo za počítačom v práci, stojíme za výrobnou linkou, za kasou v obchode, alebo vykonávame inú prácu, ktorou aspoň z časti napĺňame náš zmysel na zemi, chodíme v sobotu na fotbal, fandíme národným tímom, čítame knihy, vychovávame deti, oslavujeme sviatky, komentujeme dianie vo svete, oslavujeme a ohovárame známe osobnosti, vyjadrujeme sa k tomu, čo nás páli, milujeme a obdarúvame sa, berieme pôžičky, dávame sľuby, cestujeme, a volíme politikov..... sú milióny vecí, ktoré môžeme robiť, a nikto sa nám už dnes na tieto práva a slobody neodváži siahnuť.  

A tak sedím, na svojom mieste v katedrále a premýšľam o tých vonkajších slobodách. Ako veľmi ovplyvňujú môj život? Ako súvisia s tým, že keď sa tu odtiaľto rozhodnem odísť, akým smerom sa vyberiem? Ako ovplyvňujú moje momentálne vnútorné rozpoloženie, či sa cítim šťastná a spokojná, na tomto nadpozemskom mieste, úplne sama so svojimi myšlienkami, alebo sedím a ľutujem sa, že tu nikto nie je so mnou, s kým by som sa o tento pocit podelila? 
Ako ovplyvnili to, či som dala výpoveď v dobrej práci, a rozhodla sa žiadať ešte niečo viac od seba a môjho života? Či sa rozhodnem pozvať alebo nepozvať domov dobrých priateľov a vystrojiť len tak hostinu? Ako tieto vonkajšie slobody zaistia, že môj život bude plný lásky, že ľudia si vyjadrujú alebo nevyjadrujú náklonnosť? Ako ovplyvnia to, či budem alebo nebudem viac cvičiť, aby moje telo bolo pružnejšie alebo ja žila zdravším životom? Že zdvihnem telefón a niekomu sa ospravedlním, že odpustím ja, že nechám rodičov žiť svoj vlastný život a mať právo na svoje vlastné pravdy, že dovolím svojim deťom zbierať svoje vlastné skúsenosti.... 

To je to, čo každý deň objavujem, o čom sa rada rozprávam, o čom dumám a i teraz píšem. Matematicky mi z toho vychádza, že min 95% môjho súčasného života, mám len a len vo svojích rukách. Že jednorázové hnutia národom nestačia. Že krátkodobý súcit a ľútosť voči nešťastiu druhého človeka (utečenec, dieťa ktoré stratilo rodičov, rodiny postihnuté zemetrasením, priateľ ktorému zomrela matka na rakovinu,... ) nestačí. Že dnešný svet odo mňa nevyžaduje o nič viac, ako vyžadoval od mojich rodičov, a ich rodičov. Doba je iná, a každá má svoje výzvy. Ale výzva, voči zodpovednosti za svoje vlastné rozhodnutia, alebo hádanky medziľudských vzťahov a ochoty/neochoty so sebou vychádzať sú stále tie isté... 

A tak ako i Boh nestvoril svet za jeden deň, ani náš vysnívaný život neposkladáme za pár dní.... Ale každý deň sa môžeme pýtať, zvedavosť vedie ku kreativite, a tá ku skutkom, ktoré povedú náš život želaným smerom.  A na tejto ceste, budeme stretávať stále viac a viac ľudí, ktorým sa to podarilo, ktorí nás podporia, inšpirujú, občas i nasmerujú, rovnako ako neúspechy, ktoré prídu a budú korigovať naše cesty vpred.
A ak náhodou neviete ako začať, začnite otázkami, tie budú tvoriť ďalšie otázky a ak aj odpovede tu nebudú hneď tu a teraz, v správny čas nám naše vnútro našepká.... Ku mne sa práve prihovára silným hlasom, ktorý počúvam tu v tomto tichu, a v láske k životu. 

Som práve teraz na mieste na ktorom chcem byť?
Zdieľam práve teraz môž život s ľuďmi, na ktorých mi záleží?
Ako ma títo ľudia posúvajú vpred? Ako ma brzdia v mojom rozkvete?
Poznám svoje hodnoty? Aká je moja najvyšia hodnota ktorou sa práve v tejto fáze môjho života riadim?
Chodím do práce rád/rada? 
Vykonávam v práci to čo mám rád/rada?
Ako ma súčasná práca rozvíja? Ako ma približuje k môjmu vysnívanému životu? 
Ako ma moja práca alebo ľudia s ktorými sa tam denne stretávam limitujú?
Čo robím vo svojom voľnom čase pre svoju vysnívanú budúcnosť?
Kto sú moji priatelia? Aké hodnoty uznávajú? Ako ma podporujú/limitujú naše stretnutia?
Kedy naposledy som rozhodoval/a sám za seba? Bolo to dobré rozhodnutie?
Ako často sa radím s ostatnými o svojich rozhodnutiach? Sú ich rady v súlade s mojim vnútorným presvedčením? Čo je moje vnútorné presvedčenie?
Koľko času do dňa/do týždňa som v tichu a počúvam samú/samého seba? Poznám svoj vnútorný hlas?
Žijem s partnerom s ktorým chcem žiť?
Vytváram aspoň malú rezervu (finančnú, emocionálnu, podpornú – napr. správny priatelia, spolky, záľuby,...) na chvíľu, keby som v živote nevládal/nevládala sama? Kto bude pri mne vtedy stáť? Ako mi pomôžu ľudia, s ktorými zdieľam svoj život? 
Ako pomáham ja dnes iným? Vytváram pevné a dôverychodné vzťahy?
Môžu mi ľudia dôverovať? Môžem ja dôverovať ľuďom ktorí sú v mojom živote podstatní?
Som pripravená/pripravený vpustiť do môjho života iných ľudí? Ako by mali títo ľudia vyzerať, konať, čo by sme mali spolu zdieľať?
Nechávam ostatných robiť svoje vlastné rozhodnutia?
Som si istý/á, že prepínaním programov a reklám v TV chcem tráviť drahocenné hodiny svojho života?
Kedy naposledy som povedal/a niekomu „záleží mi na tebe“, „mám ťa rád/rada“, „cením si na tebe, že...“?
Ako často ďakujem za veci v živote? Za prinesenú kávu, dôkladnú odpoveď na email, nakúpenú chladničku, príjemné posedenie po práci s priateľmi, vybavenie telefonátu,...?
Kedy naposledy som sa pozeral úprimne do očí svojej matke? susedovi? predavačke v obchode? 
Hovorím dostatočne pozitívne o ľuďoch vôkol seba, alebo neustále hľadám len negatíva?
Čo som chcel/a robiť v detstve? Kým som chcel/a byť, o čom som sníval/a, ako mal vypadať môj život?

.....

A tak si myslím, že ja právo voľby využivam každý deň. Teda sa snažím, nikto nie je dokonalý :). Právo voľby života, môjho života, a keď to robím správne, môže to priniesť osoh aj iným ľuďom v mojom blízkom alebo virtuálnom okolí. Ale najskôr musia využiť svoje právo voľby, vpustiť ľudí čo zmýšľajú podobne ako ja, do svojho života... 

Majte skvelý deň plných vašich rozhodnutí!
v.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?