Film, pre ktorý som si vyskúšala Netflix

Autor: Vladi Neuschlová | 20.12.2016 o 13:54 | (upravené 20.12.2016 o 15:44) Karma článku: 5,69 | Prečítané:  1995x

Poznáte ten moment, keď navonok vyzerá všetko fajn, ale vaše vnútro túži nahlas kričať? Keď už nemáte romantických dvadsať, ale bližšie k rozvážnym štyridsať a v živote čo to za sebou?  

Keď ste sami nevládali ale zároveň ste museli stáť pevne nohami na mieste, a držať nad vodou ostatných? Keď ste si pri mnohých situáciách mysleli, že už nič horšie sa nemôže stať, a potom prišla ďalšia rana. A za ňou ďalšia. Vesmír má zvláštny zmysel pre humor :). Ale aj po tých prežitých rokoch mám ten jeho humor rada. Lebo nám vždy ukáže to, čo máme v danom životnom okamihu vidieť. Teda ak naberieme odvahu chodiť po svete nielen s otvorenými očami, ale aj s láskavým srdcom.

Posledné dni veľa premýšľam. Možno je to záverom roka, ktorý bol pre mňa naozaj výnimočný. Všetci sa snažíme dobehnúť čo sme nestihli počas roka a akokoľvek dobre sa v tom našom malom svete máme, snívame o ešte krajšom, pokojnejšom, naplnenejšom, bohatšom, alebo zábavnejšom budúcom roku. A všetci naň máme právo. A tak nejak aj ja hľadám to finálne puzzle do mojej skladačky roka 2016. A mám taký pocit, že včera pri sledovaní 2 hodinového dokumentu Tonyho Robbinsa – Nie som tvoj Guru (Tony Robbins – I am not your Guru, YouTube Trailer) som si ten svoj chýbajúci kúsok našla.

Napriek tomu, že sa vo svojej koučingovej praxi stretávam s rôznymi životnými situáciami, ten dokument ma úplne dostal. Pre mňa bol jedným z tých, od ktorého neodrhnete oči ani keď si potrebujete odskočiť na toaletu. Raz som počula vetu – Keď ti je mizerne, nájdi si niekoho komu je ešte horšie a skús mu pomôcť...  Až tento rok som pochopila, koľko vyslobodenia v tej vete je. Pretože vždy je niekomu na tomto svete horšie ale tým, že sme tak ponorení do vlastných príbehov, komplikovaných partnerských vzťahov, nenapĺňajúcej práce, chýbajúcich financií či bolestí chrbta – strácame optiku sveta a cyklíme sa vo vlastných príbehoch. A práve preto si myslím, že film Tonyho Robbinsa je jedným z liekov na dnešnú dobu a oslovuje masy, pretože v hĺbke našej duše sme vlastne všetci rovnakí. Všetci túžime po pochopení a rešpekte, po akomkoľvek raste (duševnom, finančnom, vedomostnom, ...) a po bezpodmienečnej láske. Láske k sebe, cez ktorú sa dokážeme prijať (a nie až raz keď budem krajšia, bohatší, chudší, múdrejšia, keď získam povýšenie, zarobím na väčší dom,...) a láske, ktorú sa odvážime bezpodmienečne rozdávať. Svojim partnerom, deťom, rodičom, priateľom, kolegom, a trochu sa možno dokážeme o ňu podeliť aj s predavačkou v novinovom stánku.

Dokument I am not your Guru prináša emočne silný 6-dňový príbeh zo seminára Date with your destiny (Rande s vašim osudom – miesto, kde človek môže odkryť kto skutočne je v tejto fáze života), ktorý Tony Robbins organizuje jeden krát ročne na Floride. Ako rozpráva sám režisér filmu – bol to experiment, ktorým chceli priniesť pohľad na človeka, ktorý za posledných 30 rokov oslovil svojimi motivačnými prednáškami viac ako 4 milióny ľudí. Vo svete je veľa obdivovateľov ale i odporcov Tonyho Robbinsa, čo vychádza najmä z jeho občas hrubého a príliš priameho vyjadrovania (slovo fu** si vo filme vypočujete dosť často) a jeho sile dotlačiť ľudí na (za) kraj svojich vlastných možností. Nech si každý urobí svoj názor sám. Ale z môjho pohľadu je v dokumente okrem hraničných situácií a bolesti aj neskutočne veľa nežnosti, ľudského pochopenia, empatie, lásky, podpory, ľudskej odvahy a spolupatričnosti. Všetky tie veci pre ktoré sa oplatí žiť, a pre ktoré si vravíme ľudia.

Film dokumentuje skutočné osudy ľudí, ktorí nabrali odvahu postaviť sa pred dva a pol tisícovým davom a tvárou tvár Tonymu rozpovedať svoj príbeh. A slzy v očiach nemali len oni. Dokument je nabúchaný emóciami, hudbou, ktorá dvíha zo stoličky a preberá nás z melanchólie alebo prehlbuje dramatické situácie v momentoch, keď si ľudia siahajú na najväčšie dno svojej existencie. Niektorí prišli zo zvedavosti, iní rozpredali všetko čo mali, aby si mohli dovoliť túto cca. 5 tisíc USD investíciu, pretože už nevideli iné východisko zo svojho trápenia.

Ak si nájdete 2 hodiny, uvidíte aj...

...19-násť ročnú teenagerku, ktorá má problémy s jedením,

A po niekoľkých otázkach vyplynie, že sa hnevá na otca, ktorý bol drogovo závislý. Koľkí z nás túžili a stále túžia o pozornosť našich rodičov? To, aby nás prijímali takých, akými sme sa stali, to aby nás videli, keď sme potrebovali ich lásku a povzbudenie nielen v detstve, ale aj dnes, keď máme vlastné rodiny. Koľkí z nás majú nedoliečený hnev na svojho otca alebo mamu, ktorí to akosi v živote nezvládli, podľahli alkoholu, hazardným hrám, zadlžili svoje rodiny,  alebo ich ovládla psychická alebo fyzická agresia, ktorá sa často dotkla aj nás alebo našich súrodencov? Koľký z nás máme na nich hnev, ktorý sme im nikdy neprejavili v snahe nestratiť tvár, ale zároveň ich stále v hĺbke svojho srdca milujeme, a za to sa neznášame ešte viac – lebo to z nás robí slabších? Nerobí... každý kto dokáže cez bolesť a ujmu odpustiť a dokonca mať rád, je ten najväčší hrdina na svete.

....26-ročné dievča, ktoré od 6-tich rokov zneužívali,

Aj jej súrodencov, a dokonca tomu hovorili Božia láska. Tonyho seminár brala  ako poslednú šancu niečo vo svojom živote zmeniť, keďže už tohto života mala akosi dosť. Tento príbeh je asi najviac mrazivý a ťažko pri ňom aj dýchať. Aj keď nie ste v miestnosti, silu tohto príbehu precítite aj cez obrazovku, a nenechá vás chladným. A je úplne jedno, či ste žena alebo muž. Občas si myslím, že my ľudia celkom veľa vydržíme, keď sa to deje nám. Bolesť, trápenie, zneužívanie, smútok. Ale čo neviem zniesť – je prizerať sa, keď sa to deje niekomu inému. Nemáme kontrolu. Keď vidíme bezprávnosť na deťoch alebo slabších, ale sme paralyzovaní a nemôžeme konať. Pretože je v každom z nás prirodzené pomáhať, a tak dávať aj našej existencii väčší zmysel. Aj preto mám nás ľudí rada.

...28-ročného chalana z Berlína, ktorý má sebavražedné sklony,

Ako mnoho iných v jeho veku, prežíva mix vzrušujúcich zážitkov, ktoré dnešný svet mladým ľuďom ponúka, ktoré sa ale striedajú s úplným prázdnom, bezcieľnym smerovaním, dotýkaním sa dna svojich najčernejších myšlienok. Ak sa medzi čitateľmi tohto článku nájde niekto, kto nikdy, ale že nikdy v živote nepomyslel na to, že to tu zabalí, ticho závidím. S revom sme na tento svet prišli, a v tichosti odídeme. A niekde medzi tým, hľadáme čo je tu našou úlohou. Čo by bolo inak, keby sme tu neboli, čo všetko môžeme ovplyvniť a po sebe zanechať. A ťarcha tých otázok môže byť občas priveľká.

...45-ročnú ženu, ktorá sa necíti vo svojom novom partnerskom vzťahu šťastná.

Stále ľutuje svoj predchádzajúci rozvod, neustále v sebe vŕta, kde urobila chybu, snaží sa robiť veci inak, a lepšie, ale cestu z toho začarovaného kruhu nenachádza. Vzťahy. Lásky. Zväzky. Vzájomné závislosti. Urob ma šťastným a ja urobím šťastného teba. Hľadáme ako vyhovieť, a zároveň potláčame samých seba. Alebo je nás vo vzťahu príliš, a tomu druhému nedáme priestor dýchať. A byť samým sebou. Nechceme ostať sami a tak robíme kompromisy. Za kúsok ľudského tepla, sme ochotní obetovať svoje sny na pravú lásku.

Vedela by som o tom dokumente písať celé hodiny. Nielen preto, že to nie je fikcia, ale skutočné príbehy skutočných ľudí, ale aj preto, že skoro v každom príbehu je aj kúsok mňa a mojej minulosti. Ale dnes už verím, že keď to, za čo sa hanbíme, čo je našou najväčšou slabosťou jedného dňa dokážeme premeniť na našu najsilnejšiu zbraň, toho dňa niečo pochopíme. Prečo nás vesmír s tým čudným zmyslom pre humor takto skúšal. Aký úžasný dar nám naše bolesti a trápenia doniesli. Kam nás to v živote dostalo, a prečo sme práve tou skvelou osobou, akou sme.

A ak ste anglicky zdatný a počas sviatkov si nájdete trochu času, pozrite si Tonyho film. Popoluška a všetky tie staré české filmy, ktoré pozeráme na Vianoce každý rok sú fajn a tiež mám občas na ne chuť. Ale keď si budeme púšťať stále dookola ten starý bezpečný príbeh, možno sa budeme v tej chvíli cítiť príjemne, ale nikam nás to v živote neposunie. Bližšie k našim skutočným snom nás posúva len boj, a bohužiaľ najrýchlejšie - vynútená alebo nevynútená bolesť. Môžeme sa jej úspešne aj naďalej vyhýbať, pretože aj Tonyho dokument je bolestivý. Ale môžeme sa doň aj zadívať, a pochopiť, že každý si nosíme v sebe svoj bolestivý príbeh. A láskou k príbehom iných, možno odpustíme aj sami sebe.

Prajem Vianoce plné lásky a vlastného i vzájomného porozumenia.

S láskou,

v.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme pripravení na všetko. Aj na Trumpa

Buď ho nahradí Mike Pence, alebo bude hviezdiť vo vlastnej reality show.

SVET

Urážky, samochvála a bez plánu. Kam dovedie USA trumpizmus

Medzi republikánmi už neplatí konsenzus z Reaganovej éry.


Už ste čítali?